Anna Francistyová

Zo stretnutí so selenčskými remeselníkmi

V minulosti našich osád, a teda i Selenče, remeslá a remeselníci mali osobitné miesto. Vyučený remeselník - pán majster - bol váženým občanom. K tomu nielenže denne chodievali za jeho službami spoluobčania i zákazníci spoza chotára, ale sa v jeho dielni uschopňovali v remesle i ďalší mladí Selenčania - najprv ako učni, potom ako pomocníci - a pripravovali sa na svoje samostatné remeselníctvo a majstrovstvo.

Viaceré remeslá, na ktoré sa starší Selenčania pamätajú, už nieto. Alebo zanikla potreba po nich, alebo ich z každodenného života vyradila mechanizácia, alebo sa majstri preorientovali na iný druh výroby. Tak či onak, na staré dobré remeslo, to, o ktorom sa nenadarmo hovorí, že má zlaté dno, sa nezabúda. Nie bez ľútosti a nostalgie spomínajú si na svoje remeselnícke roky Selenčania, ktorých už spoluobčania všetkých ani neoslovujú „pán majster", lebo sú už roky poľnohospodármi, zeleninármi, robotníkmi, ktorí aj samy v uponáhľanom tempe života na tie časy v dielni spomenú si len pri pohľade na nepoužívané náčinie, pomôcky... Ale keď ich niekto poprosí, ešte ako ľahko sa vrátia tých pár desiatok rokov dozadu.

V tridsiatych-štyridsiatych rokoch sa selenčskí remeselníci najčastejšie školili, teda svoje učňovstvo a „kalfovstvo" trávili u majstrov Nemcov, a to najčastejšie v Ratkove, Odžaku, Sombore, Sote. Pekné spomienky vynárajú sa v pamäti aj z tých čias, ale radi sa naši páni majstri vracajú aj do rokov, keď v Selenči pôsobil lokálno-výrobný podnik. Sídlil vo vtedajšej „Veľkej krčme" na hlavnej ulici, dnes je na tejto lokácii riaditeľstvo Poľnohospodárskeho družstva Selenča. Na tom mieste Benšovci roky mali krčmu, preto mu zostalo to meno. Keď krčma bola zatvorená a majitelia sa odsťahovali, ako dedinským majetkom disponovala domom dedina a ochotne ju dala na používanie selenčským remeselníkom, keď kompetentných o to požiadali. Už predtým niektorí remeselníci robili spolu v dome jedného z nich. Napríklad bačkoráši a obuvníci u bačkoráša Pavla Tŕpku. Keď dostali „Veľkú krčmu", ochotne sa presťahovali.

Robili tam potom krajčíri („šnajderi"), obuvníci („šusteri"), remenári („saráči") a bačkoráši. Toto svojrázne selenčské združenie remeselníkov založili spolu krajčír Juraj Šefčík a obuvník Juraj Čapeľa. A robili tam potom niektorí hneď ako majstri, niektorí najprv ako učni, pomocníci (mnohí z nich, ale nie všetci neskôr aj ako majstri) - krajčíri Juraj Šefčík, Štefan Gašparovský, Ján Rago, Ján Špergel, Michal Čapeľa a Juraj Šefčík, tiež Milorad Pavlović z Nového Sadu, bačkoráši - Pavel Tŕpka, Juraj Šefčík, Jozef Nosál, Michal Poliak, Ján Govda, Pavel Strehársky, Ján Merník, Juraj Šimoni, obuvníci - Ján Majera, Juraj Čapeľa, Michal Vala, Ján Dobrík, Juraj Lepóris, Ján Hlavinka, Pavel Detka, Tomáš Gálický, Fero Turanský, Štefan Šipek a Andrej Šipek. V tomto lokálnom výrobnom podniku sa dodržiaval pracovný čas od 7. do 14. hodiny, robilo sa na objednávky občanov, ale i podnikov (napríklad obuvníci robili za podnik Baťa vojenské topánky) a robili sa i opravy.

Toto svojrázne remeselnícke združenie pôsobilo do roku 1951, keď sa dal do predaja objekt, kde sídlilo. Remeselníci sa museli vysťahovať a viac-menej sa rozpŕchli po už otvorených dielňach v dedine, niektorí majstri z podniku otvorili vlastné dielne, do ktorých potom prijali aj učňov z práve zatvoreného selenčského podniku, ale aj nových mladých ľudí nielen zo Selenče, ale aj z Lalite a z iných prostredí. A na školenie nových remeselníckych kádrov bola v Selenči aj učňovská škola.

Nerobili všetci selenčskí majstri v tomto ich združení. Tak napríklad, keď roku 1951 vlastnú dielňu otvoril krajčír Juraj Šefčík (1926), v Selenči svoje krajčírske služby občanom vo vlastných priestoroch poskytoval i majster Štefan Nosál. Roboty bolo pre všetkých dosť, robilo sa i po nociach, výrobky sa predávali i na trhoch, jarmokoch v Selenči, Báči, Odžaku, Kule, Sombore, Tovariševe, vo Vrbase a i inde. Majster Šefčík jej má dosť podnes. Menej šije nové veci, hlavne prerába, opravuje, zužuje, skracuje hotový konfekčný odev. A „oblieka" gombíky, lebo vlastní jediný taký stroj v osade.

Z týchto remesiel, ktoré sme doteraz spomínali, jedného už vôbec nieto - bačkoráštva. Kedysi učeň v selenčskom remeselníckom podniku Ján Merník (1933) zatvoril dielňu pred vyše tridsiatimi rokmi. Je pravda, že bačkory dodnes kde-tu ušije, ale len preto, že si sám nevie predstaviť život bez tejto ľahkej a praktickej obuvi. Teda ušije, keď treba - sebe, alebo keď objednávku dostane od toho-ktorého kultúrno-umeleckého spolku, že bačkory treba ku kroju tanečníkom. Drevené kopytá (aj 50 párov), šidlá, ihly, kladivá, koža sú ešte stále poruke, ale už niet pre koho šiť. Bačkory sa už nenosia.

Po zatvorení „zádrugy", lebo aj tak si svoje združenie volali jeho členovia, obuvník Juraj Čapeľa (1924) robil v dielni svojho otca tiež Juraja Čapeľu, potom si otvoril vlastnú dielňu v Ratkove. Už 14 rokov je vo výslužbe, ale remeslu neobrátil chrbát. „Halátu" vraj má dosť pre troch majstrov a roboty tak na dva dni v týždni. Knášmu zoznamu obuvníckych učňov v niekdajšom podniku diktuje ešte Jozefa Žišku a Michala Kováča. Ináč náš pán majster teraz obuv len opráva, spomína, že sú v penzii už i Ján a Jozef Trusinovci, ale sú toho času v Selenči viacerí majstri obuvníci, ktorú ju aj vyrábajú: Jozef Provodovský, Ján a Jozef Trusinovci a Ján a Jozef Žiškovci. On sám sa už viac zdržiava vo vinici a v ovocnom sade.

Kým sme pri obuvi, nemôžeme si nespomenúť i na drevenú obuv „cokule" alebo v Selenči i „boty", ktoré robil a dnes už len ako suveníry robí Jozef Čanda. (1930). Vyučil sa remeslu ešte roku 1947, ale dnes si veru mnohí ani nevedia predstaviť, aká je to obuv, čo sa vyrába z jediného kusa dreva - mäkkého: z vŕby, kanadského bieleho topoľa. Obuv, na výrobu ktorej niet nástrojov, všetko sa robí ručne iba za pomoci nebožiecov, dláta a nožov. Keď sa naplnili slamou, ešte aké boli teplučké. Dnes už hreje iba pohľad starších Selenčanov na „boty", ktoré majster Čanda vystrúha, spoluobčianka Anna Mandáčová vyfarbí a vymaľuje a tie potom ako suveníry krášlia selenčské domácnosti, ale hlavne vraj cestujú do zámoria, do Austrálie...

Aj selenčskí kolári, majstri na výrobu kolies a iných drevených súčastí voza, Pavel Junčoviar (1929), Michal Boťanský (1932) a Ján Krošlák (1938), majú veru čo povedať o svojom remesle: „Náčinie a dielne máme, ale robotu nemáme!" Posledný voz (koč) urobili vraj u Boťanskovcov v dávnom roku 1962, a to Selenčanovi Jurajovi Mandáčovi. Potom sa namiesto vozov zjavili najprv konské vlečky „špeditery", neskôr traktorové... Kolári sa dali do výroby nožov na čistenie konopí „švinglí", ktorými vtedy zásobovali celú Vojvodinu - všetkých asi 15 vtedajších konopární. Dnes sú aj konopárne minulosťou. A robili aj sane, malé i veľké, drevené vozíky tragače (v Selenči ich volajú „fúriky"), krosná, tkáčske pomôcky „trlicu", „snuváke", „fajfier", „zvijáke", „poták", „zubier", „člnok", „ciepok", teraz už len kde-tu kolesá na sejačku, „spice", „bahry", poriská... Ale nezabúdajú, ako robili vozy: ak sa všetko robilo ručne a dvanásť hodín denne, tak bol hotový za mesiac.

Kolári „koč" zhotovili, kováči ho potom okovali. Ale to vraj robili, povedal nám pán majster Michal Mučaji (1928), len keď inej roboty nemali a v zime. Najčastejšie sa „koče" oprávali, „kuvali" sa lemeše, podkúvali sa kone. A všetko sa robilo ručne. Dokonca aj kováčske mechy sa dúchali rukou, alebo nohou. Dnes ešte mechy sú, ale tie už do pohonu dáva elektrina. Náš spolubesedujúci už z kováčskeho remesla veľa v každodennom živote nepoužíva, len lemeše si kuje, keď treba - dal sa do poľnohospodárstva. Ale pripomína, že knihu robôt ešte má a tam je zapísané, že za tie roky, čo kováčske kladivo nepúšťal z rúk, v dielni okovali dvadsať vozov. Vtedy, keď sa tá kniha robôt zapĺňala, v Selenči vraj bolo asi osem majstrov kováčov. Teraz na celú dedinu vystačí jeden Jozef Nosál, ktorý keď treba aj koňa podkuje a v modernizovanej vyhni nechýba mu ani elektrické kladivo.

Ani sudári už nevyžijú zo svojho remesla. A boli voľakedy v Selenči štyria: Juraj Častvan, Štefan Zárecký, Pavel Čapeľa a Ján Sklabinský. Juraj Častvan (1924) vlani urobil ešte dva sudy „kapustaru" a „šafeľ" na mäso. A vari ani nie tak dávno robili sa aj „paprikare", „geľatke" na syr, dbánky („mutovníke"), kde se maslo „mútilo", a pravdaže, sudy na víno a pálenku. S úsmevom si spomína, že každý rok s majstrom potrovili vagón dreva. Dubového a morušového. Teda aj majstri „pintieri", ktorí vraj „robia bez colštoka a aj uhelnice majú inakšie", sa venujú, inému (a nie svojmu) remeslu.

Pekné spomienky na dávne zlaté časy remesla má i holič Juraj Zolňan (1921). A nielen spomienky na učňovstvo, ale i na to holenie britvou, na to, že majstrovi holiarovi aj 50-60 domov bolo treba obísť, presná evidencia sa musela vedieť - kde treba ísť raz a kde dva razy dýždenne. „Veľa psov sme poznali... A nielen holenie, aj strihanie bolo naša robota. V dielni, i pri návštevách doma. Strihali sme aj deti - dievčence ako makovičky, chlapcov na nulu, alebo ostala len kečka (štica)". A veľa mien povedal nám i majster holič, ale vari známejší ako hudobník J. Zolňan. Keď on bol učňom u Jozefa Gašparovského, majstrami boli ešte Ján Zárecký, Tomáš Filek, Tomáš Nosál, Ondrej Šefčík, Ján Cechmajster, Ondrej a Juraj Trpákovci, a každý mal svojich učňov a pomocníkov. A holiči sú i dnes. V Selenči Štefan Lojdl, Pavel Govda a Jozef Strický.

Sú aj ďalší remeselníci medzi Selenčanmi. Vynachádzajú sa, ako vedia. Lebo nie všetky remeslá majú zlaté dno, a ak ho aj majú, nemajú ho stále. Pritom si ani jeden majster nemôže byť istý, že dlho budú jeho služby také vzácne ako dnes. Už zajtra doba povie svoje. Potom len stisnúť plecami a dať sa do poľnohospodárstva, alebo sa v remesle rekvalifikovať...

A možno nová doba prinesie do života celkom nové remeslá...