Renáta Súdiová

Tradičné poľnohospodárstvo v Selenči

Prírodné podmienky územia, v ktorom je umiestnená Selenča, boli vždy dobrým predpokladom pre rozvoj poľnohospodárstva. Vedeli to istotne aj prví slovenskí prisťahovalci, ktorí svoje korene pustili práve tu, aj keď bolo potrebné veľa toho urobiť, aby sa získala pôda, ktorá donáša plody, lebo plody zeme sú od počiatku existencie človeka zdrojom jeho výživy. Od samého začiatku obyvatelia Selenče sa zamestnávali poľnohospodárskou výrobou a chovom dobytka.

„Keď prví prisťahovalci prišli do týchto krajov, zastihli tu podľa známych historických údajov takmer nekultivovaný priestor - lesy. Pôda bola väčšinou neobrábaná, zapustená, močaristá a bolo ju treba najprv zúrodniť. Pôda sa získavala klčovaním lesov, rozorávaním lúk a pasienkov. Hlavným nástrojom na oranie bol pluh, spočiatku to boli drevené pluhy, ktoré si naši predkovia priniesli zo starej vlasti."

Príprava Pôdy A Siatie Obilia

Príprava pôdy na siatie pšenice sa začínala hnojením. Pôda sa hnojila maštaľným hnojom, ktorý sa do poľa vyvážal vozom. Hnoj sa zhadzoval na hŕbky, ktoré sa potom rozhadzovali po celej pôde. Kým sa hnoj neosušil, bolo ho potrebné zaorať. Pod pšenicu sa oralo plytko. Keď sa pôda zorala, potom sa „dŕľala" (bránila). Odrody pšenice, ktoré sa v Selenči siali v minulosti, boli Holica, Baranka, Bankut a Prolifik. Baranka bola jedna z najkvalitnejších odrôd, s dlhou slamou a veľkými klasmi.

Po ukončení prác na príprave pôdy nasledovalo siatie pšenice. Termín siatia závisel od počasia. Ak počasie vyhovovalo a jeseň bola pekná, siať sa začalo asi od Michala (29. september). Pšenica zasiata do bývalého konopniska bola vždy krajšia od pšenice zasiatej do kukuričniska. Siatie pšenice sa v Selenči asi po 1. svetovú vojnu konalo len ručne. Rozsievač si zaviazal cez plece tkavé vrece, v ktorom bola pšenica. Jednou alebo dvoma rukami čím rovnomernejšie na povrch zoranej pôdy rozhadzoval pšenice. Týmto spôsobom sa vysialo obyčajne 100-120 kg osiva na jutro. Po vysiatí sa roľa bránila, aby sa pšenica čím lepšie zakorenila.

Súčasne a rovnako (iba v menšom množstve) sa siala aj raž, z ktorej sa v žatve robili povriesla.

Stroje na výsev pšenice v Selenči začínajú používať po 1. svetovej vojne. Tieto prvé sejačky ťahali 2 kone. Ak počasie bolo daždivé a pôda mäkká, sejačku museli ťahať aj 2 páry koní. Najprv tieto sejačky mali bohatí gazdovia, kým chudobní si od nich iba vypožičiavali za peniaze. Neskoršie si aj chudobní sedliaci kupovali sejačky.

Na jar pôda, na ktorej bola zasiata pšenica, sa bránila, aby sa zem skyprila a povrch urovnal. Ak pšenica bola posiata do „džomboviska", korene kukuričia sa pri bránení pootriasali od zeme a chudobní roľníci si ich zbierali na kúrenie sedliackych pecí alebo murovaných sporákov.

Všetky práce na roli obsiatej pšenicou boli ukončené a teraz pred sedliakmi bola príprava na žatvu.

Konope

Život našich predkov bol nepredstaviteľný bez pestovania konopí. Konope ich sprevádzali každodenne, celý rok, ale aj celý život. „Od prvého plaču na čistej, bielej, doma vyrobenej konopnej plachtičke v kolíske, až do posledného výdychu na zodratej, ale ešte stále bielej z konopnej priadze utkanej slamenici.". Každá domácnosť sa zaoberala pestovaním konopí, lebo si takto vyrábala plátno, z ktorého si šili šaty, uteráky, obrusy, vrecia pre vlastné potreby. Zvyšky týchto výrobkov sa mohli dobre predať.

V prácach s konopami sa zúčastňovali všetci, od detí po starých ľudí, takže nezamestnanosť, ktorá trápi súčasného človeka, bola neznáma.

Ľudový kroj, tkané uteráky, obrusy a podobné veci boli často malé umelecké diela, na ktorých hlavne ženy vyjadrovali svoju umeleckú fantáziu.

Konope zoskupovali ľudí už pri žatí, zvážaní namáčaní, potom pri česaní a na priadkach a prinútili ľudí, aby sa častejšie stretávali, aby boli k sebe pozornejší a navzájom si pomáhali. Pri takých spoločných prácach nielenže sa vyprodukovala, ale vznikala aj duchovná tvorba nášho ľudu: piesne, rozprávky, porekadlá, výpovede.

Príprava pôdy na siatie konopí

Konope sa siali len do dobre pripravenej pôdy. Už v auguste sa zem pod konope orala, potom sa hnojila maštaľným hnojom. Na zem, kde sa plánovalo zasiať, vyviezlo sa veľké množstvo maštaľného hnoja. Potom sa zem znovu orala, a to veľmi hlboko. Najčastejšie pri tejto orbe pluh ťahali aj 2 páry koní.

Konope sa siali po konopiach, pšenici, ovse, vike, jačmeni, ale nikdy po kukurici, lebo zem po kukurici sa nestačila dobre obrobiť a na nej zostali „džomby", ktoré by znížili kvalitu a kvantitu konopí.

Konope na semeno „poskovnače" sa siali na menšie parcely, alebo ako medziplodina do kukurice do každého tretieho radu. Tieto konope sa siali ručne a redšie ako konope, ktoré sa siali pre vlákno. Keď konope kvitli, z ních sa vytínali biele konope (samčie rastliny). Konope, ktoré zoťali, narástli ako malé košaté stromčeky, ktorých stonky pri zemi mali priemer až 5 cm. Keď semeno na vrcholci klasu bolo mliečnej zrelosti, počínalo sa so žatím týchto konopí, lebo semeno v dolnej časti klasu vtedy bolo úplne zrelé. Bolo to asi začiatkom septembra.

Tieto konope sa žali najčastejšie v noci, alebo včasráno za rosy, aby sa zrelé semiačka neotriasli zo suchej rastliny ešte v poli. Doma sa konope semenačky dosúšali, pričom sa museli chrániť pred vtákmi, lebo je konopné semeno ich obľúbenou stravou.

Osušené konope sa mlátili. Na „poňvu" sa položila stolička, o ktorú opreli širokú dosku, alebo drevené dvere. O tú dosku sa mlátili konope, semeno sa šúchalo po doske dolu. Potom ho pozbierali a vyvetrali. Tieto stonky ľudia využívali na zhotovenie stien, viničných búd, kuŕínov, na ploty, používali ich ako oporu k paradajkám, alebo ako výborné kurivo. Ak aj z nich chceli získať vlákno, potom ich odkladali s ostatnými, teraz už novými konopami. Z týchto konopí sa získavalo vlákno, z ktorého sa robili povrazy.

Konope pestované na vlákno sa začínali siať do Ďura (24. apríl) a siali sa do 15. mája. Konope sa v minulosti siali ručne. Tie, ktoré sa pestovali na tovarenské spracovanie, sa siali redšie. Hustejšie konope mali stonky hrubšie a vlákno menej kvalitnejšie. Ak počasie bolo prajné, konope vzišli za 4-5 dní. Ale ak medzičasom bol prudký dážď a „zapral" konope, vtedy sa muselo ísť po pôde a lámať suchú kôru, v opačnom prípade konope ťažko vyšli a boli riedke. Po žatie s konopami práce nebolo. Keď kvet na konopiach mal zelenožltú farbu a keď im spodné listy začali opadávať, konope boli zrelé za žatie. Bolo to asi koncom júla, alebo začiatkom augusta. Vtedy sa žali konope na domáce spracovanie. Od 12. augusta (na Porcinkulu) sa žali konope aj pre továrenskú výrobu.

Ako aj pred žatvou pšenice, ženy už našili rukávce a „košúľce". „Košúľce" boli košele, ktoré na prednej strane mali veľké záplaty, chránily ostatný odev pred rýchlym zodratím. Na nohy si ľudia obúvali „cokule", aby ich ostré a tvrdé konopné strnisko nepopichalo.

Konope sa žali ako aj raž „vágovmi". „Žne sa tak, že sa opakom ľavej ruky oblapí primerané množstvo stoniek, pritiahne sa k telu a pravou rukou, v ktorej je kosička vágov, sa konopné stonky od samej zeme odrežú. Množstvo takto spak ruky oblapených konopí je hrsť. (Ján Kišgeci: Konope, konope, zelené konope).

Konope sa najprv ukladali po strnisku, kde sa 3-4 dni sušili. Potom sa po dve hrste viazali do snopov. Každý snop sa konopným povrieslom dvakrát viazal pri vrchu a pri spodku. Pokosené, osušené a uviazané do snopov, konope sa skladali do reťazí, aby sa ešte lepšie osušila „rása - vrchná časť konopí s kvetom. Keď sa konope aj takto osušili, snopy sa skladali do hŕbok - kôpok pričom sa tenkým koncom opierali o seba.

Osušené konope uložili na voz, poviazali povrazom a odvážali do tovární, alebo na močidlá.

Ján Strehársky

Chov domácich zvierat

Domáce zvieratá majú veľký význam v živote človeka, lebo ich všestranne využíva. V prvom rade z domácich zvierat dostávame výrobky, ktoré používame ako jedlo: mäso, masť, mlieko, vajcia a med. Tieto výrobky zvieratá stvárajú z rastlín, ktoré človek väčšinou nemôže používať na výživu, a preto by najčastejšie zostali nevyužité. Okrem toho zo zvierat dostávame výrobky potrebné pre priemysel a domácnosť: vlnu, kožu, perie, srsť, hodváb, loj, vosk, rohy, paprčky, kopytá, kosti, črevá a krv. Niektoré výrobky (kosti a krv) používajú sa vo výžive domácich zvierat.

Osobitné miesto medzi odpadkami, ktoré dostávame zo zvierat, má maštaľný hnoj, bez ktorého si nemôžno predstaviť výrobu.

Zvieratá ako pracovnú silu človek používa na záprah, nosenie ťarchy, pre šport a podobne.

Niektoré domáce zvieratá človek používa na ničenie škodcov (mačky), ochranu domu a lov (pes), pre špeciálne práce (colný, policajný a vojenský pes, holub poštár) a niektoré sú koníčkom (pávy, holuby, hydina, ryby atď.).

Preto chov a pestovanie zvierat má veľký význam v hospodárskom živote krajiny. V horských a vrchovatých krajoch je najdôležitejšie a niekde jediné zamestnanie poľnohospodárskeho obyvateľstva.

Aký postoj voči domácim zvieratám mali naší predkovia, uvádzam slová môjho prastarého otca Jána Čapeľu: „To je pravý sedliak, ktorému aj keď spí, rastie majetok v konici a chlieve."

Slovenská kolonizácia do južných krajov Úhorska, Dolnú zem, sledovala hlavne hospodárske záujmy, ktoré si od Slovákov vynútili pracovitosť, ktorá sa stala ich trvalou vlastnosťou. Kolonisti sa nasťahovali do nových krajov, kde mali lepšie hospodárske, náboženské a spoločenské pomery, čo značne prispelo k rozkladu feudalizmu v Uhorsku vôbec. Nové prostredie však od samého začiatku spôsobili triednu diferenciáciu, lebo už na samom príchode boli prisťahovalci triedne a majetkove rozdielni. Tak napr. podľa župného súpisu z roku 1778 bolo v Selenči 121 gazdov so 46 domami a 13 želiarov bez domu.

Z listín o Selenči sa dozvedáme, že základným zamestnaním Slovákov, a ostatných národov, ktoré žili na Dolnej zemi, bolo pasienkové a lúčne hospodárenie a obrábanie pôdy. Priestor, na ktorý sa nasťahovali prví osadníci Selenče, bol zanedbaný, močaristý a lesnatý a k tomu neobývaný. Prisťahovalci museli očistiť burinu, vysušiť močiare a vyrúbať lesy.

Spolu mal selenčský chotár 5075 katastrálnych jutár.

Veľká rozloha lúk, pasienkov a lesov, dostatok vlahy a teplé podnebie utvorili výhodné podmienky pre napásanie veľkého počtu zvierat: oviec, hovädzieho dobytka, koní, ošípaných, hrabavej a vodnej hydiny. Močaristá pôda nevyhovovala ovciam, ktoré často hynuli od motýličnatosti a snete slezinovej, a preto sa prechádzalo na chov stepného dobytka pre záprah a predaj. Postupne sa pasienky, lúky a lesy preorávali a napásanie statku rapídne kleslo, ale sa zvýšil počet svíň a hydiny. Selenčanom na napásanie oviec, hovädzieho dobytka a svíň zostala len Široká bara, Dolina a okolité dedinské jamy. Chotárne cesty , široké 6 a 12 siah, (tri vozy - „koče" mohli ísť vedľa seba) sa preorali. Strniská, na ktorých tiež Selenčania napásali stáda oviec, hovädzieho dobytka, svíň a husí, sa razom po zbere úrody preorávali, zúhorovali. Selenčské ovce sa toho času napásajú v chotároch okolitých dedín.