Juraj Miškovic ml.

Folklór aj na filme

Svojráznosť Selenče a selenčskej svadby sa pokúsili zvečniť aj filmom. Na svadbu, vlastne oddávky do Kášov na Hlavnej ulici zavítal akýsi pán (vtedy sme nevedeli, že to bol Emil Klobušický z Kulpína). Mal nejaké divné aparáty a robil zábery zo svadby. Ženil sa Karol Burčiar a bral si Zolňanovú, ktorú si Kášovci osvojili. Svadba bola veselá, pekná a občas všetkým zavadzal len ten pán, lebo občas rozkázal, aby sa niečo zopakovalo, alebo aby sme sa rozostavili trochu inak... Bol som vtedy malý, ale niekoľkokrát som sa našiel pred samotnou kamerou.

Po rokoch mal som česť, radosť a pôžitok učiť Burčiarove deti. Keď sme oddychovali a boli naladení, provokoval som mladého Karola:

- Ako ide tá najkrajšia selenčská Ej, pije, pije, ej, pije, pije?

A on mi odpovedal inou pesničkou: Neoriem, nesejem...

Janko Šimoni ho oprával: „Radšej Orie rataj, orie..." a bolo nám pekne. Obaja boli hudobníci a dobre poznali slovenské ľudové piesne.

Pri jednej príležitosti sme boli na Slovensku a v Martine nám ukazovali skvosty slovenského folkóru. Odrazu - svadba v Selenči, svadba u Kášov! Nezdržal som sa a povedal: „Ľudia, toto je moja Selenča, a ak ma na filme zbadáte, častujem!"

Pravda, dosť ma to stálo, ale bol som hrdý, že je aj Selenča vo výbere toho najkrajšieho. Možno by bolo treba film prehrať, aby kópia bola aj v Selenči.

Žiaľ, film je len čiernobiely. Škoda. Škoda, že sa nezvečnila aj pestrosť farieb selenčského kroja. Už vtedy sa vývodilo s farbami, až to vo zveľaďovaní blahobytu vyvrchoľuje. Sme čoraz bohatší a tak sa aj kroje prehnane okrašľujú. Stretal som Selenčanky aj v Belehrade, aj v Bratislave, aj v Splite a nikdy som sa nemýlil. Selenčský kroj poznať na celom svete. Ale, keď sa v miešaní farieb a okrás preháňa, tak to prejde v gýč a to určite nikto nechce.