Selenčské perličky

či viete že...

...prvé vozidlo na územi našej obce vlastnil Ivan Krempotić z Báču, v roku 1932. Prve auto do Selenče dovielzol Adam Zolˇ}an v roku 1934, ktorý žil na Ulici Masarykovej 8. Auto bolo značky Citroen. Na fotografi sú majiteľ vozidla, jeho desaťročny syn Ján (sedí v aute) a v nákladnej časti vozidla dvéra Zuzana.

Divadlo neďaleko frontu

Divadelná tradícia je v Selenči veľmi dlhá. Hrali sa tak detské, ako aj predstavenia pre dospelých. Ľud mal najradšej komédie. Smiali sa pritom „do popukania". Keď šlo však o nejakú vážnu hru, vtedy sa určili pozorovatelia, aby dbali na poriadok, aby sa hra mohla v tichosti realizovať. Potom prišla vojna a počas vojny sa divadelné predstavenia nehrali.

Oslobodenie sme privítali s radosťou v októbri roku 1944. Len mesiac sme nechodili do školy, počas prevratu, lebo boli v okolí ešte stále nepriateľskí vojaci, ale potom sme už boli medzi prvými, čo začali do školy chodiť, aby sa život čím skôr normalizoval.

Rozospievaná Selenča

Oproti „našej" škole, na Hlavnej ulici, u Pavlovovcov sa v zimnom období mládež zoskupovala „na priadke" kým v jeseň a na jar sa chodievalo poľa nich „do ihre". V dedine sa mládež takto organizovala na niekoľkých miestach. Dievčence chodievali len na jedno (svoje) miesto, zatiaľ čo chlapci chodievali z jedných priadok na druhé a najviac sa zdržiavali práve tam, kde mali sympatiu alebo frajerku.

Dianie na priadkach, už mnohí opísali. Mládež je bujará, veselá, často až pochabá, no je to ich škola pre budúci život, často až drsná, ale tak to ide generácie. Teraz sa však pozrieme na to len z jedného aspektu: veľa sa tam spievalo, na „ihrách" aj tancovalo. A to spievanie... Veď spev je radosťou zo života, liek pre všetky bolesti a Selenčania to dobre vedeli.

ako to bolo na tanci

Spomínam si na niekoľko hudobných kapiel v Selenči. Boli pomerne dobré, takže tance, zábavy a svadby bývali pekné, veselé a plné spevu.

Skoro výlučne sa tancovával čardáš a spomínam si, že sa veľa „hoďvoltuvalo". Totiž, keď mládenec tancoval s divčaťom, ktoré sa mu páčilo a chcel s ním tancovať aj naďalej, keď hudba prestala hrať, iba muzike zakríkol „hoďvolt" a tým im rozkázal hrať ďalej. Síce stálo ho to liter vína, ale s tým sa vždy počítalo.

Folklór aj na filme

Svojráznosť Selenče a selenčskej svadby sa pokúsili zvečniť aj filmom. Na svadbu, vlastne oddávky do Kášov na Hlavnej ulici zavítal akýsi pán (vtedy sme nevedeli, že to bol Emil Klobušický z Kulpína). Mal nejaké divné aparáty a robil zábery zo svadby. Ženil sa Karol Burčiar a bral si Zolňanovú, ktorú si Kášovci osvojili. Svadba bola veselá, pekná a občas všetkým zavadzal len ten pán, lebo občas rozkázal, aby sa niečo zopakovalo, alebo aby sme sa rozostavili trochu inak... Bol som vtedy malý, ale niekoľkokrát som sa našiel pred samotnou kamerou.