Karol Burčiar

Selenča mala mať železnicu

...Selenča už dvakrát mala dostať železnicu, no ani raz ju nedostala. Prvý raz ju na sklonku minulého storočia všemožne bojkotovali a odmietli sami občania a druhý raz ju očakávali s veľkou radosťou, ale nevyšlo im to.

Okolo roku 1890 do Selenče prišiel chýr, že vraj časť trate z Nového Sadu do Somboru bude prechádzať cez Selenču. Neuvedomujúc si význam tohto nového dopravného prostriedku, občania protestovali (najmä bohatí gazdovia) u „dedinských otcov", aby podnikli opatrenia: „A na každý pád od Selenče odohnali túto železnú obludu, ktorá im podpáli chotár, pozabíja žriebence, deti a husi."

Či po intervenciách „miestnych otcov", alebo po zmene plánov investora „hajzibám" Selenču obišiel. „Štreku" vybudovali ďaleko od Selenče, pri Paripáši. Nezadlho potom, keď trať v roku 1895 bola daná do prevádzky, Selenčania zistili, akú chybu urobili, keď museli pešo k železnici vyše 5 kilometrov.

O takých 30 rokov neskoršie znovu sa v Selenči objavila „železničná horúčka". Tentoraz sa Selenčania potešili správe, ktorú prečítali v Národnej jednote zo dňa 8. októbra 1929. Tieto slovenské noviny vtedy informovali čitateľov, že báčanská oblasť má už hotové plány na rozšírenie železničnej siete. V južnej Báčke sa za pomoci zahraničného kapitálu má vystavať 184 kilometrov novej trate v troch smeroch. Druhý smer zvlášť potešil Selenčanov: „Druhá by mala počiatok v Temeríne v 85 km dĺžke cez novosadské salaše do Pašićeva, Novej Šovy, Starej Šovy, Pivnice, Parabuti, Selenče, Báču, Vajsky až po Dunaj. Na kompe by sa prechádzalo do Vukováru".

Autor článku dobre postrehol, že táto správa vzbudí u občanov pochopiteľnú radosť, ale pravdepodobne nemohol ani predpokladať, akého sklamania sa znovu dožijú Selenčania, keď ich, nevieme z akých príčin, „štreka a hajzibám" aj po druhýkrát obídu.